Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Igor Reiff: Ťažba uhlia v slovenských baniach bola dotovaná štátom

Dátum: 13.08.2022
Autor: Mesto Handlová
Počet videní: 1914
Igor Reiff: Ťažba uhlia v slovenských baniach bola dotovaná štátom

Celý svoj produktívny život odpracoval v Bani Handlová.

Postupne zastával najzodpovednejšie riadiace funkcie a v roku 1990 si ho zamestnanci zvolili za riaditeľa. Bol jedným z iniciátorov založenia Handlovského baníckeho spolku. Igor Reiff v máji oslávil 90 rokov.

Ako si spomínate na detstvo?

Narodil som sa v Banskej Bystrici do rodiny živnostníkov. Matka mala mliekareň a otec bol stolár. Mám o päť rokov mladšieho brata, ktorý žije v Kokave nad Rimavicou. Nemali sme dobré detstvo, lebo keď som mal desať rokov, rodičia sa rozvádzali. Otec sa druhýkrát oženil, matka sa tiež po čase druhýkrát vydala. Ja som ostal u matky a chodil som v Banskej Bystrici do gymnázia. Moje gymnaziálne štúdium však skončilo v septime.

Prečo ste skončili rok pred maturitou?

V roku 1948 sa k moci dostali komunisti a my sme sa do tých prevratných zmien zapojiť nechceli. Preto som sa v roku 1949 dostal do určitých problémov so štátnou bezpečnosťou. My sme sa nevedeli zmieriť s tým, že nás nútia vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže. Urobili sme zopár somarín a nie až tak skryto. Štátny súd v Bratislave nás odsúdil na štyri roky a jeden z nás troch dostal ešte polroka viac, lebo sa na súde opovážil povedať: „Pán sudca, to nebolo celkom tak.“ To si neviete predstaviť, aké to bolo. Celý ten proces netrval ani hodinu. Taká bola doba.

Kde ste si trest odsedeli?

Odviezli nás do Štátneho ústavu pre výchovu mladistvých v Trenčíne. Keď sme prišli, vedúci nás poveril, aby sme dali do poriadku knižnicu. Presťahovali tam hromadu kníh zo zrušeného Komenského ústavu pre výchovu opustenej mládeže v Košiciach. Samozrejme, mali sme pokyny, čo v tej knižnici treba zachovať a čo vyradiť. Tá knižnica bola pre nás veľmi zaujímavá, lebo tam bola hromada kníh z prvej republiky. Tam sme si prečítali o zločinnom režime v Sovietskom zväze. Už vtedy sa o tom dosť veľa vedelo.

Čo ste v polepšovni robili?

Mohli sme si vybrať odbor, ja som sa vyučil za knihára. Nový náčelník ústavu bol stúpencom pokrokových metód výchovy a v ústave zaviedol samosprávu. Neviem prečo, ale za predsedu si vybral mňa. Tak som to robil a on postupne prísny režim uvoľňoval. Keď u niekoho videl, že sa dobre správa, tak dostal aj vychádzku von. Za učiteľa sme mali trestanca z Leopoldova, ktorého k nám preložili, aby nám pomáhal pri vzdelávaní. Premietal nám filmy a keď sme mu povedali, že na gymnáziu v Banskej Bystrici sme sa venovali bábkovému divadlu, umožnil nám odohrať zopár predstavení. Takto sme dospeli až do roku 1951, kedy som bol koncom apríla podmienečne prepustený.

Mali ste 19 rokov a boli ste vyučený kníhviazač s pošramoteným kádrovým profilom. Čo ste robili?

V Banskej Bystrici som sa zamestnal v pridruženej výrobe podniku Pozemné stavby, ale po dvoch mesiacoch som sa prihlásil na nábor do železorudných baní v Gelnici. Nastúpil som tam na polročný kurz. Náš vedúci bol baník s podlomeným zdravím. Po mesiaci si do kancelárie zavolal šesť chlapcov a oznámil nám, že od 1. septembra nastupujeme do večernej školy pre pracujúcich. Neskôr som išiel za ním a otvorene som mu povedal, že som vyhodený zo všetkých škôl v republike a mám zakázané študovať. On sa mi zas otvorene priznal, že má za úlohu, aby z nás šiestich aspoň traja zmaturovali a že ak túto stranícku úlohu nesplní, bude zle. Poradil mi, aby som napísal na Povereníctvo školstva žiadosť o povolenie štúdia a že sa postará o to, aby stranícka organizácia pri závode SŽB Gelnica dala kladné odporučenie. Však si baník a kto je viac! Mal som ohromné šťastie.

Chceli ste po maturite študovať ďalej?

Po maturite som nastúpil do podniku Banské stavby, kde bol riaditeľom robotník z Ostravy. On veľmi chcel, aby som baníctvo na vysokej škole absolvoval v Ostrave. Na pohovore som uspel, ale dodnes si pamätám vetu predsedu komisie vojenskej katedry, keď si pozrel moje papiere: „Soudruhu, s tímhle vy nemůžete být důstojníkem Československé lidové armády. Odchod!“ Druhýkrát to skončilo presne tak isto, hoci riaditeľ sľuboval, že tam má nejaké známosti. Keď som sa vrátil a povedal som, ako to dopadlo, pomohol mi Ing. Cút, ktorý bol neskôr hlavným inžinierom podniku Banské stavby. On sa postaral o to, aby ma prijali do Košíc. Na pohovore som uspel a na vojenskú katedru ma neposlali. Domov mi však prišiel povolávací rozkaz k čiernym barónom (Označenie pracovných útvarov Československej ľudovej armády v rokoch 1950 – 1954. Boli v nich zhromažďovaní politicky nespoľahliví občania a využívaní na ťažké a nebezpečné práce, pozn. red.) Našťastie, o dva dni na to prišlo aj oznámenie z vysokej školy, že som prijatý. Išiel som na vojenskú správu, vzali si povolávací rozkaz späť a popriali mi veľa študijných úspechov.

Aký odbor ste vyštudovali?

Na Technickej univerzite v Košiciach som vyštudoval hlbinné dobývanie. Dostával som štipendium a počas štúdia som sa oženil. Aj moja manželka absolvovala banícku fakultu, odbor úprava rúd a úžitkových nerastov. V roku 1958 sme dostali umiestenku do Handlovej (Absolventi vysokých škôl boli povinní prijať pracovné miesto, ktoré im bolo určené na základe rozhodnutí štátnych orgánov. Príslušný dokument bol v hovorovom jazyku označovaný ako „umiestenka“, pozn. red.) Z ročníka nás prišlo do Handlovej šesť.

Čo boli vaše prvé úlohy v Bani Handlová?

Manželka robila na úpravni, ale to bola doba, kedy sa na ženy ešte nepozeralo ako na rovnocenné, tak ju poslali učiť na priemyslovku, kde učila baníctvo. Po troch rokoch ju vzali na baňu späť a venovala sa ekonomike a normotvorbe. Ja som mal pri vtedajšej kádrovej politike obmedzený prístup k vyšším funkciám. Najprv som pracoval ako revírnik v Západnom závode, polroka som bol na vojne, ale dôstojníkom som sa nestal. Najprv som bol vedúcim ťažobného úseku v Západnom závode, od roku 1961 som bol vedúci výroby na novom závode Východná šachta. Neskôr som pracoval na oddelení technického rozvoja, na príprave výroby, kde som bol hlavný technológ. Potom som pracoval ako inšpektor výroby. Až potom vtedajší riaditeľ prelomil hrádzu a menoval ma za vedúceho výrobného odboru. A popri tom som mal aj bohatú záchranársku činnosť ako vedúci likvidácie havárií. Do penzie som odchádzal vo veku 58 rokov z pracoviska technickej prípravy výroby. Dohodnutý termín odchodu bol 31. december 1989.

Práve v čase, kedy prebiehala Nežná revolúcia. Ako zasiahla do Vášho života?

Chlapi, ktorí boli vo Verejnosti proti násiliu, ma žiadali, aby som neodchádzal. Ale nedalo sa nič robiť, odísť som musel. Vláda však umožnila, že zamestnanci si môžu zvoliť riaditeľa a tak som bol zvolený. Vrátil som sa s podmienkou, že dlhšie ako do šesťdesiatky riaditeľa robiť nebudem. Videl som, že nové ekonomické pravidlá nežičia baníctvu, zrušili sa banícke učilištia, dotačná politika sa čiastočne obnovila až po rokovaniach so slovenskou vládou, ktorá sa snažila aj po osamostatnení sa udržať určitú nezávislosť Slovenskej republiky v energetike. Obmedzené dotácie smerovali len na určité druhy uhlia, čo zákonite spelo k znižovaniu ťažby.

Aké bolo pracovať s biľagom politicky nespoľahlivého človeka v komunistami protežovanom odvetví?

Ja som sa do politiky nezapájal. Bol som veľmi rád, že som mohol pracovať na bani. Ale bol som presvedčený, že vstup vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 nebol správny. Kamaráti na bani ma nahovorili, že viem dobre písať, aby som napísal rezolúciu. Tak som napísal. Stálo v nej, že sa nemôžeme riadiť podľa hodín v Kremli a podobné veci. Tú rezolúciu vzali na okresný výbor strany, tam ju oštemplovali, poslali ďalej a už to zrazu bola rezolúcia za celý prievidzský okres. Potom sa pátralo, kto ju napísal.

Čo ste robili na dôchodku?

Z poverenia generálneho riaditeľa som zastupoval Slovenské uhoľné bane v Únii zamestnávateľských zväzov, ktorá vznikla v Čechách. Keď sa osamostatnila, bol som zvolený za jej prezidenta. Pri vzniku tripartitných rokovaní som prispel k vzniku Asociácie zamestnávateľských zväzov SR a bol som viceprezidentom a účastníkom tripartitných rokovaní. V Únii boli okrem uhoľných baní aj obchodníci, cestovný ruch, železnice, autodoprava, pošta a iní. Až v roku 1995 po privatizácii nastala iná situácia a minister Rezeš mi jedného dňa oznámil, ktoré všetky zväzy z nášho združenia vystupujú. Nestaval som sa proti tomu, boli to čudesné časy. Regionálnu kanceláriu v Banskej Bystrici som viedol až do roku 2000. Potom som si už povedal, že už je toho dosť, vzdal som sa činnosti v asociácii a ostal som len v Handlovskom baníckom spolku.

Ako ste prijali fakt, že Baňa Handlová skončila s ťažbou?

Odbor technického rozvoja rozpracoval dlhodobé plány z ktorých vychádzalo, že Baňa Handlová mohla pri znižujúcej sa ťažbe dožiť v roku 2037. Nová situácia, najmä snahy ekológov, ktorých aj naša vláda rešpektovala, a hlavne vysoké náklady na ťažbu, proces urýchlili. Trochu ma ale hnevá, že nikto nevie náležite rozprúdiť, rozpumpovať zriadenie banského skanzenu. Tá baňa má veľmi veľa technických pamiatok. Ja som o tom napísal aj článok do nášho časopisu a snažil som sa predložiť víziu, čo všetko by tu mohlo byť. My sme so spolkom navštívili niektoré české bane, kde sú zriadené múzeá. Bol som v Slovinsku, kde zatvorili baňu na lignit, ale je tam možnosť fárať do hĺbky 180 metrov a mesto Velenje teraz žije z výroby práčok Gorenje – čo je náhradný výrobný program. Myslel som si, že Baňa Handlová, ktorá celý tento revír otvorila, že by ju bolo treba zachovať ako múzeum. Ale nevidím teraz na to šancu. Keby sa zriadila možnosť návštevy podzemia, pre mnohých by bolo zaujímavé, že sa môžu vyškriabať po rebríku alebo zavŕtať do čelby, aby vedeli, čo to je, držať v rukách vŕtačku. V bazale je možnosť vystaviť stroje. Vo Francúzsku do toho vstúpil štát a povedal, ktoré banícke pamiatky sa majú zachovať a vybudovali tam múzeá aj s parkami. Tak sa to robí. Štát by mal v tom mať nejaký podiel. Veď toľké roky dával peniaze na činnosť a podporoval ťažbu. Ide o to, aby sa tu niečo zachovalo. Myslím si, že mestu chýbajú noví investori schopní využiť povrchové priestory bane na novú výrobnú činnosť.

Ste zostavovateľom knihy 100 rokov priemyselnej ťažby uhlia Baňa Handlová. Kedy ste si našli čas na vedeckú prácu?

Keď sa blížilo sté výročie, povolali ma aby som zostavil knihu. Umožnili mi prístup do archívu Bane Handlová. Bol nedotknutý, centrálny archív v Banskej Štiavnici nezobral odtiaľ dovtedy nič. Takže som tam našiel hromadu materiálu, z ktorého sa mi podarilo tú knihu zostaviť. Samozrejme, nerobil som to sám, texty pripravil kolektív autorov.

Komentáre sú dostupné až po prihlásení na Váš Facebook profil. Ak ste neodsúhlasili Cookies, komentáre sa nemôžu zobrazovať.