Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Umelec Ján Procner: Som ja baník, starý baník, tú prácu mám rád

Dátum: 22.02.2021
Autor: Mestský úrad Handlová
Počet videní: 1909
Umelec Ján Procner: Som ja baník, starý baník, tú prácu mám rád

Ján Procner otvoril pre verejnosť svoje múzeum a galériu pred dvadsiatimi rokmi, presne 8. januára 2001.

Ján Procner pochádza z baníckej rodiny z Vyhieň. „V roku 1948, keď som mal päť rokov, sme sa presťahovali do Handlovej. Starký aj otec boli baníci, vo Vyhniach ťažili zlato a striebro. Ale tam baníci dostávali silikózu a rýchlo zomierali, preto viacero rodín prišlo z Vyhieň sem, do Handlovej. Nás bolo sedem detí,“ začal svoje rozprávanie Ján Procner. Po ukončení základnej školy bolo banícke učilište jasnou voľbou. „My sme sa na baníkov hrali už ako deti. Otec dostal deputát a to uhlie sme do drevárne pratali my, s ťažkou baníckou lopatou, takže už v detstve nám prirástla k rukám. Otec stále rozprával o práci v bani, takže my už sme vedeli, čo sa robí, ako sa robí. Keď som išiel na učilište, už som vedel šorovať, kajle robiť, všetky názvy som vedel. Prvý rok na učilišti, keď prišla nejaká kontrola, majster mňa zavolal, aby som ukázal, ako dobre nás všetko naučil. Na učilišti bolo vynikajúco. Športovali sme, mňa najviac bavilo zápasenie, bol som majster okresu aj kraja, štvrtý na majstrovstvách ČSSR, súťažili sme po celej republike. Šport som však zanechal a presedlal som na umenie.“

Janko, veď ty si sochár!

Výtvarné vzdelanie Ján Procner nemá, jeho prvý ateliér bol v bani. „Keď sa strieľalo, na upchávky sa používala dobrá hlina, lódung. Cez prestávky som si z nej modeloval baníkov. Raz som zo srandy vymodeloval odtrhnutú ruku. Keď prišiel štajger a uvidel ju, skoro dostal šok.“ Pri otázke, ako sa dostal ku skutočnej umeleckej práci, vytiahne Ján Procner pamätník z roku 1965. „Moja prvá láska mi sem písala básne a ja som si do pamätníka kreslil, vedel som pekne tieňovať. Razsom pamätník ukázal handlovskému sochárovi Martinovi Prvočkovi. Janko, veď ty si sochár! Takto sa začala naša spolupráca.“ Prvé veľké dielo, na ktorom Ján Procner pracoval ako spoluautor, bol pomník obetiam I. a II. svetovej vojny, ktorý dodnes stojí v handlovskom cintoríne. „Bol to nápad Martina Prvočku, mňa už vtedy veľmi bavili reliéfy a dohodli sme sa, že ho urobíme spolu a tretina honoráru bude moja. Modelovali sme to z hliny uňho doma, najprv malý model, potom model v životnej veľkosti a sadrové formy sme potom na cintoríne odlievali do umelého mramoru. Tam som sa všetko naučil.“ Pamätník odhalili v roku 1967, ale komunistom prekážalo, že jeden z výjavov je venovaný československým legionárom, ktorí bojovali v Rusku proti boľševikom. Výjav bol na odvrátenej strane reliéfu a vtedajší mocipáni ho aj nechali zarásť burinou, o pamätník sa však roky nikto nestaral a dielo chátralo. Až v roku 1996 sa Jánovi Procnerovi podarilo presvedčiť vedenie mesta, aby pamätník nechalo zrekonštruovať. Ujal sa toho sám a odvtedy ho udržiava každý rok.

Životy vyvážené uhlím

Dielom, ktoré si Ján Procner váži najviac, je pamätník baníkom, ktorý tiež stojí v handlovskom cintoríne a celý, od ideového návrhu, cez nákresy a výpočty až po realizáciu, je jeho autorským dielom. „Vždy som si vravel, koľko baníkov zahynulo a kto o nich vie? Začal som nad tým rozmýšľať, chodil som do archívu, robil som si návrhy, ale kým to dozrelo, to boli roky.“ Za socializmu však mesto o pamätník veľký záujem nemalo. Poukazovať na to, že v bani zomierajú ľudia, nebolo žiaduce. Neskôr, po zmene režimu, boli problémy s cenou diela aj jeho umiestnením. „Nikde preňho nebolo miesto. Chvíľu to vyzeralo, že pamätník bude stáť v areáli fary, to nakoniec tiež padlo, ale ja som bol odhodlaný postaviť ho aj doma na záhrade, ak ho odmietnu. Nakoniec mi však horko-ťažko povolili postaviť ho v cintoríne. Musel som ho však urobiť čo najlacnejšie. Pomáhali mi učni a základy kopali dôchodcovia.“ Dominantným stavebným prvkom sú dlažobné kocky z cesty, ktorú v tom čase rušili v Baníckej kolónii. „Tí baníci po tých kockách chodili celý život, tak s nimi ten kameň ostal aj po smrti. Každý jeden som musel chytiť do rúk a opracovať.“ V roku 1997 pamätník odhalili ako pomník obetiam banských nešťastí v Handlovej, o desať rokov, po doplnení obetí z Cigľa a Novák sa stal pamätníkom baníkov celej hornej Nitry a v roku 2010 ho vyhlásili za kultúrnu pamiatku. Aktuálne je na ňom vyrytých 473 mien. „Sú to životy baníkov vyvážené uhlím. Musel som to urobiť.“

Proc-1111

Charakteristickým rysom nezameniteľného výtvarného štýlu Jána Procnera sú zväčšené ruky baníkov.

Handlovej chýba múzeum

V muzeálnej časti expozície sú vystavené rôzne artefakty života v baníckom meste, od baníckeho náradia, cez predmety z domácnosti, písomnosti, vyznamenania, zástavy, ale aj dokumenty z partizánskej histórie. „Keby som mal celý dom k dispozícii, aj tak to doňho všetko nespracem. Zberateľstvom ma nakazil ujo Prvočka. Tak som začal aj ja zbierať. Nie som sám, je nás v Handlovej viac, ktorí majú pekné súkromné zbierky. Závidím dedinám, ktoré odkúpia dom a urobia si v ňom vlastné múzeum. Handlová s takou históriou mestské múzeum nemá. Je tu síce Banské múzeum, ale to nie je o baníkoch, tam sú stroje. Ale múzeum o handlovských baníkoch, to by bolo!“ Sníva o využití podzemného priestoru v Bani Handlová, takzvanom bazalte. „Je to priestor vysekaný do kameňa, bazaltu, voľakedy slúžil ako maštale, žili tam kone. To je svetový unikát. Neviem, čo by za to dali inde, keby také niečo mali,“ zasníval sa.

Dielo musí žiť

V galerijnej časti expozície vystavuje svoje drevorezby. „Všetky moje diela sú myšlienky. Žil som s baníkmi a prežil s nimi to dobré aj zlé. Zachytil som dobu, v ktorej som ja pod zemou pracoval. Potom, keď prišla mechanizácia, to už nie je ono. Mňa zaujíma, ako človek robí v bani ručne, mňa zaujímajú ľudia, nie mašiny. Niekedy som vydržal vyrezávať celú noc a ráno som išiel do šichty. Teraz sa čudujem, ako som to mohol vydržať. Ale tak mi myšlienky vírili, že ma udržali pri dreve. Ja sa pri tvorbe musím do témy vžiť. Keby som falšoval, odborníci to hneď spoznajú. To dielo musí žiť.“ Keď opisuje príbehy jednotlivých diel, ich príbehy neprerozpráva, celé ich zahrá ako herec. Ján Procner si vytvoril vlastný, unikátny rukopis, vďaka ktorému jeho diela spoznajú odborníci na celom svete. Ruky baníkov znázorňuje zväčšené. „Anatómiu nedodržiavam. Mne nevadí, ak má baník tri prsty, keď to tam pasuje. Banícke ruky sú silné, preto ich robím veľké. Pisári také ruky určite nemajú.“ Ako priznal, po odchode do dôchodku, keď prestal fárať, stratil aj zdroj inšpirácie a pre plastiky už nemá toľko nápadov. Okrem plastík však vyrábal aj drevené sochy pre areál folklórneho festivalu vo Východnej a tvoril aj pre film. Jeho diela sa objavili vo filmoch Opera Svätopluk, Mahuliena zlatá panna, Kráľ drozdia brada alebo Perinbaba. Neskôr sa pustil do výroby trombít, dlhých trúb, ktoré slúžili ako dorozumievacie hudobné nástroje pastierov, s ktorými vystupuje vo folklórnom súbore Hájiček. A keď sa v knihe Blažeja Beláka, Tvrdý sloj, dočítal, že Handlová nemá banícke piesne, začal ich vymýšľať. Noty síce neovláda, k vlastným textom si však vymýšľa melódie, ktoré potom folkloristi zanesú do nôt. „Som ja baník, starý baník, tú prácu mám rád, nikto to už viac nezmení, je to pravda, fakt,“ zanôtil si vlastnú pieseň Ján Procner.

Autor článku: Silver Jurtinus

Komentáre sú dostupné až po prihlásení na Váš Facebook profil. Ak ste neodsúhlasili Cookies, komentáre sa nemôžu zobrazovať.