Hendicamp opäť spojil ľudí so srdcom na pravom mieste Prečítať

Tento týždeň sa Dom kultúry v Ráztočne po tretíkrát stal miestom, kde sa stretli rodiny s deťmi so špeciálnymi potrebami na spoločnom Hendicampe handlovskej doliny.

Počasie im prialo a celý týždeň mohli stráviť v príjemnom prostredí a spoločnosti ľudí naladených na rovnakej vlnovej dĺžke. Väčšina rodičov sa už medzi sebou poznali, vytvorili si tu svoju druhú rodinu. Sú to maximálne obetaví ľudia, pre ktorých je starostlivosť o dieťa základom ich života 24 hodín denne. Denný tábor je táborom hendikepovaných detí, ktorým čas vyplnia dobrovoľníci. Zároveň je špeciálne stráveným časom rodičov, ktorí takto dostanú príležitosť opustiť rutinu denného kolobehu starostlivosti o dieťa, ktorému ostávajú v blízkosti a pritom sa môžu venovať relaxu a príjemným rozhovorom s ľuďmi s rovnakým údelom, pri ktorých môžu odložiť zábrany a dobiť si spoločne energiu. 

Pri zrode Hendicampu od začiatku stála Lucia Chudá, ktorá je hlavnou organizátorkou a autorkou tohto projektu. Stretli sme sa, aby sme sa o tomto špeciálnom tábore dozvedeli od nej viac.

Má Hendicamp okrem zdravotného aj špeciálne vekové obmedzenia?

V tomto ročníku máme účastníkov od 4 do 29 rokov. Hoci má dieťa vyšší vek, kvôli svojej diagnóze je stále na mentálnej úrovni malého dieťatka a potrebuje neustálu starostlivosť. Nechceli sme, aby boli vyčlenení rodičia so staršími deťmi, pretože pri takto hendicepovaných deťoch je starostlivosť rovnaká aj pri vyššom veku.

Dochádzajú do tábora  rodičia s deťmi len z Handlovej alebo širšieho regiónu?

Tábora sa zúčastňujú rodiny z celej handlovskej doliny, nielen z Handlovej, aj z Prievidze, Veľkej Čause, Lehoty pod Vtáčnikom, či Sebedražia. Tí, ktorí sa ho už v minulých ročníkoch zúčastnili si medzi sebou posúvajú informácie a tak sa nám rozrastá naša Hendicampová rodina.

Koľkým deťom sa môžete na tábore venovať, má obmedzenú kapacitu účastníkov?

Tento rok sa nám prihlásilo 21 detí. Kempu sa ich zúčastnilo nakoniec 17. Takou raritou je, že sme mali aj jedny dvojičky. 17 je už ale strop, už by nás bolo priveľa v tomto priestore. Keď sme začínali, mali sme prihlásených 10 detí. Sama som nevedela, čo všetko to bude obnášať. Bolo potrebné vytvoriť tím dobrovoľníkov, ktorí sa budú  obetavo starať o deti, venovať im aktívne svoj plný čas. A to sa podarilo.

Spomenuli ste dobrovoľníkov, práve oni sa starajú o deti celý deň. Ako spolu fungujú?

Venovať sa deťom so špeciálnymi potrebami si od dobrovoľníkov žiada plné nasadenie. Nedá sa v polovici dňa povedať, že už nevládzem. Keď sa ráno stretneme, tak končíme o 13tej, kedy si detičky prevezmú rodičia, ktorí sú ale stále k dispozícii. Nie všetci z 21 dobrovoľníkov sú pedagógovia a ani špeciálni pedagógovia. Majú svoje vlastné profesie, ale ľudsky to cítili takto. Mnohokrát je to o tom človeku, musí vycítiť, čo dieťa nemá rado, kam až si ho pustí a ako reaguje na podnety. To musí zistiť, keď si ho preberá od rodiča. Niekedy sú potom deti tak naviazané, že ostávajú celý týždeň pri svojom dobrovoľníkovi a nestriedajú sa. Keď sú deti s veľmi ťažkými diagnózami, tak zvykneme si pomôcť a vymeníme sa pri nich viacerí, aby to nebolo príliš vyčerpávajúce.

Hendicamp  nie je typickým táborom, nielen je len pre detičky. Venujete sa celým rodinám?

 Išli sme do toho s tým, že najpodstatnejšie je, aby sa stretli na jednom mieste práve rodičia a mohli tu načerpali sily. To, že sa staráme o deti, je naša služba pre nich, ktorú im chceme poskytnúť.

Hendicamp je síce tábor pre hendikepované deti, ale v prvom rade možnosť odreagovania pre ich rodičov, pretože oni nemajú možnosti relaxu počas roka, dožičiť si čas pre seba, čas na rozhovor a vypitie si kávy. Chcú byť v kontakte s ľuďmi zo svojho okolia, ktorí majú rovnaký životný príbeh, takto sa spoločne nabijú energiou. Najpodstatnejšie pre nás je, že sa tam cítia ako doma. Nikto sa na druhého nepozerá cez prsty, berú sa úplne normálne. Môžu zdieľať to, čo bežne prežívajú a nikto ich nebude posudzovať.

Už po tretíkrát ste tábor zorganizovali v Ráztočne. Osvedčil sa miestny dom kultúry svojou polohou?

Áno, pre nás je dôležité, že je dostatočne veľký, v pokojnom prostredí, ponúka veľa priestorových možností a zároveň má krásnu záhradu ako oddychovú zónu, je k dispozícii aj futbalové ihrisko na pokojné prechádzky. Vieme tam umiestniť veľa aktivít a pritom zachovať zóny. Najväčší priestor domu kultúry je prispôsobený na hru pre deti, ich aktivity a tvorivé dielne, do bočných miestností sme umiestnili služby pre rodičov. Tam si mohli oddýchnuť a zveriť sa do rúk maséra, kozmetičky, kaderníčky či pedikérky alebo si zacvičiť jógu.  

Aký program ste mali pre deti pripravený?

Ako program máme odskúšané veci, ktoré sa páčia rodičom. Tento rok nebudeme mať hyperbarickú kyslíkovú komoru priamo na mieste,  jej majiteľka poskytla poukazy, čiže každé jedno dieťa môže absolvovať kúru v ešte väčšom komforte a čase, ktorý si rodina zvolí sama. Ostáva hipoterapia, poskytovaná v jazdeckom klube v Lipníku, ktorá  je veľmi žiadaná. Detičky si môžu zajazdiť, vyčesať koníkov, odborne sa im venuje pani majiteľka. Minulý rok sme mali dievčatko, ktoré bolo veľký problém dostať na koňa a končili sme cvičenie tým, že sa odvážila a krásne rozjazdila.

Týždňový program sa skladal z pravidelných rituálov, ktoré sú obzvlášť pre autistické deti veľmi dôležité. Počas týchto ranných kruhov muzikoterapie sme mali hudobné nástroje a všetci sme sa snažili ráno spoločne naladiť.  Naučili sme sa hymnu tábora, ktorú vymyslela a zložila naša dobrovoľníčka Ivana Čukanová.  Pomocou zvukoterapie sme sa pokúsili meditovať. Rodičia sa vďaka Nadácii Adeli a Adeli Medical centru na prednáške dozvedeli o novinkách a pokrokoch v oblasti zdravotnej starostlivosti. Štvrtok bolo prekvapením pre všetkých, ale najmä pre jednu našu hendikempáčku, veľkú fanúšičku basketbalu, ktorej návšteva troch extraligových hráčov z MBK Baník Handlová,  splnila sen. Spolu s deťmi si zahádzali na upravený basketbalový kôš, strávili spoločne deň a doniesli im darčeky v podobe podpísanej lopty, hráčskych tričiek a šiltovky. Že aj veľkí chlapi majú srdce na pravom mieste a vedia prejaviť človečinu, dokázali naši basketbalisti, motorkári aj dobrovoľní hasiči svojou milou návštevou.

Zbierate od rodičov spätné väzby ohľadom spokojnosti? Hovoria vám sami, čo by uvítali?

Posledný deň tábora býva takým rozlúčkovým. V piatok sme mali zábavu, ľudovú hudbu, zahrali nám mladí talentovaní chlapci. Takýto program na koniec si žiadali sami rodičia na základe dotazníkov. Posledný deň bol zhrnutím pocitov celého týždňa, mohli vyjadriť názor, čo sa im páčilo alebo čo im chýbalo, aby sa do budúcnosti tábor mohol ešte viac priblížiť ich potrebám. Rodičia ma kontaktujú počas celého roka a pýtajú sa, kedy sa spustí registrácia prihlášok na nový ročník. Z toho vychádza, že spokojnosť z ich strany je, čo ma teší, lebo mi to dáva o tom väčší zmysel.

Čo vás konkrétne viedlo k myšlienke zrodu tohto tábora?

Mám k tomu odmalička vzťah. Sama som vyrastala v takejto rodine, ocino je po úraze a zostal telesne postihnutý. Vždy som to brala ako normálne v živote. Špecifické áno, ale nič zásadne obmedzujúce na bežnom živote. Ukázalo mi to smer, že ako sa prekonávajú prekážky alebo ako sa vysporadúva s tým, čo nám príde do cesty v živote. S tým treba prirodzene bojovať, jednoducho ďalej žiť.

Už podľa prihlášok do tábora je vidieť, že sa tu stretajú detí s rozmanitými diagnózami.

Tábor navštevujú deti s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami. Máme v tábore aj ležiace deti , ktoré nedokážu byť celý čas na vozíčku, preto potrebujú mať aj ležadlo. Máme tam aj dieťatko na kyslíkovom prístroji, pri ktorom je náročná starostlivosť. Ono samotné nereaguje, nedokáže s nami pracovať, so všetkým treba pomáhať, striedať sa pri ňom musia obaja rodičia. Aj napriek tomu sa rodičia nevzdávajú a idú do toho. Veľmi si vážim, že aj títo rodičia, ktorí boli po tretíkrát na tábore, prišli aj napriek obtiažnosti  prevozu dieťaťa.

Na záver sa dotknime aj témy financovania, nakoľko je to určite náročné . Ako finančne zvládate zabezpečiť tábor?

Čo sa týka financovania nákladov, fungujeme z príspevkov od dobrovoľných darcov.  Každý jeden ročník na transparentnom účte zriadenom na tento účel začína nulou. Od vyhlásenia registrácie účastníkov prispievatelia dobrovoľne zasielajú finančné prostriedky. Tento rok sa nazbieralo približne 4 tisíc EUR. Niektorí nám vedia pomôcť aj materiálne, dodaním potrebného tovaru, čo rovnako veľmi oceňujem. Vzťahy sa budovali postupne, prvý ročník zafinancovať neznáme podujatie bol najťažší. Po úhrade všetkých výdavkov spojených so zorganizovaním tábora, po jeho skončení,  rovnomerne rozdelím zvyšné peniaze zozbierané na transparentnom účte do všetkých zúčastnených rodín.

Zhovárala sa Eva Poláková

Foto: Hendicamp handlovskej doliny