Helena Kmeťová bola tridsať rokov redaktorkou Hlasu baníka Prečítať

Noviny vychádzali každý štvrtok a boli určené baníkom a zamestnancom bane. Neskôr pribudli pravidelné rubriky ako šport, kultúra alebo „úspechy našich baníkov“ a v novinách uverejňoval oznamy a články aj Mestský národný výbor.

Začiatky v podnikových novinách

Pani Helena Kmeťová, dnes 84 ročná Handlovčanka, sa do Handlovej presťahovala v roku 1959 z Bratislavy, kam odišla študovať na strednú školu. Bývala redaktorka Hlasu baníka spomínala, aké boli jej novinárske začiatky a začiatky v Hlase baníka: „Z Tužiny som odišla na strednú školu do Bratislavy, kde som si vybrala obor fotografia dizajnu. Fotografovanie ma vždy bavilo a napĺňalo. Dva týždne po strednej škole som išla na pohovor do vtedajších Technických novín. Na pohovore som uspela a v novinách som pracovala od roku 1957 do roku 1959. Musela som sa naučiť veľmi veľa vecí, dokonca som išla na vysokú školu so zameraním na žurnalistiku.“ Na škole bývala redaktorka vydržala jeden rok, pretože sa medzitým vydala a narodila sa jej dcéra. „Môj manžel mi po narodení dcéry našiel prácu v Handlovej. Išlo o prácu redaktorky v Hlase baníka.“ Zaspomínala bývala redaktorka a zároveň fotografka vtedajších podnikových novín. „Pamätám si, že vtedy Hlas baníka chodil nepravidelne, zo začiatku sme boli na to dvaja, ja a Ján Podlužanský. Určitý čas som tam však zostala pracovať aj sama, pretože v redakcii neboli vysoké platy a ľudia sa tam striedali. Mala som na starosti redakciu, rukopis, fotografovanie, nosenie rukopisu do tlače a ďalšie povinnosti.“

Každé číslo Hlasu baníka vznikalo v Handlovej, Prievidzi a Martine

Kým vzniklo jedno vydanie Hlasu baníka, materiály museli cestovať medzi viacerými mestami. Pamätníčka to opísala nasledovne: „Do každého vydania bolo potrebné pripraviť 10 fotografií a 45 strán rukopisu. Jedno vydanie Hlasu baníka malo štyri strany. Časť materiálu sme dostávali od dopisovateľov, zvyšok sme si museli nájsť sami. Keď sme materiál zozbierali, odniesli sme ho do tlačiarne v Prievidzi. Fotografie sme zasa museli odniesť do tlačiarne do Martina, kde nám ich doobeda pripravili a následne sme ich doviezli do Prievidze na kovových platniach – štočkoch.“ V pondelok poslala rukopis do tlačiarne, utorok strávila korektúrou a prípravou novín, a v stredu mohli ísť noviny do tlače. A ako to vyzeralo v tlačiarni v Prievidzi? „Každý utorok som mala na starosti prípravu novín do tlače. Všetko sa to robilo ručne a na veľkých mechanických strojoch. Každú stranu som musela pripraviť zrkadlovo tak, aby zamestnanci v tlačiarni vedeli, kde majú byť rozmiestnené články, rubriky a fotografie. Po korektúre sa strany vytlačili, zviazali a až po schválení tlačového dozoru mohli ísť do tlače.“ Spomínala so zaujatím bývalá zamestnankyňa Hlasu baníka.

Ako sa postupom času menil Hlas baníka

Hlas baníka sa počas 30 rokov, keď v ňom pôsobila redaktorka Helena Kmeťová vyvíjal a menil: „Keď som v roku 1959 nastúpila do Hlasu baníka, noviny vychádzali tak, ako sa im podarilo. Niekedy raz mesačne, inokedy raz za dva týždne. Záležalo od materiálu a ako sa stihol spracovať. Vtedy som si však povedala, že noviny musia vychádzať ako týždenník, aby sa dostal do povedomia ľudí a tí si na neho zvykli. Bolo to síce ťažké, no mali sme šťastie, že dopisovateľmi do Hlasu baníka boli aj samotní baníci, ktorých bolo okolo 200 ročne. Neskôr do novín prispievalo aj mesto Handlová so svojimi oznamami pre obyvateľov. Takisto v prípade odbornejších tém sme sa obracali na vtedajších banských inžinierov a na ich pohľad na vec.“ Ďalej opísala, ako sa po príchode nového redaktora zmenili aj rubriky samotných novín: „Po 15 rokoch môjho fungovania v Hlase baníka prišiel veľmi šikovný redaktor Pavol Matuška. S ním som pracovala skoro 17 rokov, nastúpil k nám hneď po vysokej škole v Bratislave, kde študoval žurnalistiku. Najprv sme písali o bani a baníkoch, o vyhláškach a neskôr aj o Handlovej. Takisto sa pridali aj pevné rubriky ako šport, výroba, výsledky výroby, novinky a bezpečnosť práce. Neskôr sme zaviedli aj galériu najlepších pracovníkov HBP. Hlas baníka bol primárne určený baníkom, vždy sa z neho vytlačilo 4 500 kusov, aby sa dostal do rúk každého zamestnanca HBP.“ Spomínala bývalá redaktorka.

Najťažšie príbehy a cenzúra

Helena Kmeťová bola nielen redaktorkou Hlasu baníka, ale aj fotografkou. „Keďže som vždy milovala fotografovanie, v Hlase baníka som robila aj túto činnosť. Najťažšie pre mňa asi bolo, keď som musela ísť nafotiť pracovné úrazy, ktoré sa v bani stávali každý týždeň.“ V pamäti jej takisto ostal aj výlet vtedajších žiakov z učilišťa, ktorí navštívili Osvienčim. „Bol to pre mňa naozaj veľmi ťažký a pamätný článok vo vtedajšom výtlačku Hlasu baníka.“ Na cenzúru si pani Helena Kmeťová spomína nasledovne: „Keď som robila ešte v Technických novinách v Bratislave, tam sme cenzúru ani kontrolu nemali. Išlo o čisto odborné noviny, kde sa nepreberala miestna problematika. Keď som prišla pracovať do Hlasu baníka, bola som prekvapená, aká je tu zavedená cenzúra. Vždy po vytlačení aktuálneho čísla som ho musela zaniesť na kontrolu tlačovému dozoru, ktorý si ho prečítal a zhodnotil. Niekedy mi z neho vyhodili aj tri články, ktoré neboli podľa ich predstáv. A tak som si musela neskôr chystať rezervné články, aby v novinách neboli prázdne biele miesta. Ak si dobre pamätám, nikdy nevyšli noviny s bielym miestom. Mať biele miesta v novinách som považovala za neúctivé a nedôstojné voči čitateľom.“ Vtedajšia redaktorka nosila noviny na kontrolu riaditeľovi závodu dva mesiace. Zlom nastal približne okolo roku 1966 až 1967, kedy mali noviny zasa voľnejšiu ruku a už ich nemusela naďalej nosiť na schválenie. „Po roku 1967 nám v novinách zrušili tlačový dozor a tak som už nemusela naďalej nosiť noviny na kontrolu. V redakcii sa ale zaviedla takzvaná vnútorná kontrola, kedy sme sa kontrolovali navzájom sami medzi sebou. Ak náhodou vyšiel článok, ktorý bol kritický a vedeniu sa nepáčil, dostali sme napomenutie alebo nám strhli časť výplaty.“ Dodala pamätníčka z Handlovej.

Nežná revolúcia priniesla aj zhoršenie vzťahov

Z Hlasu baníka pani Kmeťová odišla v roku 1990, teda po 30 rokoch práce redaktorky a fotografky. „Rozhodla som sa odísť do dôchodku, pretože už mal kto nahradiť moje pôsobenie v novinách. Nastúpili k nám dve šikovné dievčatá z gymnázia – Oľga Schniererová a Elena Šaláteková.“ Takisto po roku 1989 sa začali zhoršovať vzťahy medzi zamestnancami v bani, navzájom sa začali označovať zlodejmi a tento typ článkov bývala redaktorka v Hlase baníka nechcela uverejňovať: „ V tom čase si zamestnanci baní mysleli, že do novín môžu napísať čokoľvek a začali sa aj zhoršovať podnikové vzťahy. Uverejniť takéto články som odmietla a takisto mi nahral do kariet aj fakt, že som už mohla odísť do dôchodku. Síce prácu v Hlase baníka neľutujem, no myslím si, že som odišla v tú správnu dobu.“ V roku 2003 Hlas baníka nahradili noviny Hornonitriansky baník, ktoré začali ako dvojtýždenník vydávať Hornonitrianske bane Prievidza. Čo na ne hovorí bývalá redaktorka? „Hornonitriansky baník som určitú dobu odoberala, nie sú to zlé noviny, no nepáčilo sa mi tam, že tam bolo strašne málo článkov o Handlovej. Neboli to už len čisto podnikové noviny Handlovej, keďže tam spadá aj baňa v Cigli a v Novákoch.“ Samosprávne noviny Handlovský hlas má bývala redaktorka rada, vždy sa naňho veľmi teší, pretože ho berie ako zdroj informácií, čo sa v meste deje. Dnešní mladí ľudia sú podľa bývalej redaktorky šikovní a múdri, takže vždy si tam nájde niečo, čo ju zaujme a rada si to prečíta. A aký odkaz by dala mladým ľuďom, ktorí by sa chceli stať novinármi? „Ak robíte veci so srdcom a nadšením, tak tam nie je potrebná žiadna rada. Všetko pôjde samo.“

Autor: Denisa Neuschlová